Budovy 1. - 7.

1-2. Kráľ Španielska Le roi d’Espagne 1696-1697
3. Fúrik La brouette 1696
4. Vrece Le sac 1697
5. Vlčica La louve 1696
6. Roh (zvierací) Le cornet 1697
7. Líška Le renard 1699

1.-2. Kráľ Španielska, (Le roi d’Espagne) 1696-1697
Dom pekárov (Maison des Boulangers)
Kupola inšpirovaná talianskym štýlom. Priečelie je ozdobené bustou Karola II. (1665-1700), kráľa Španielska a štyrmi medailónmi predstavujúcimi podobizne rímskych vládcov. Nad vchodovými dverami je zlatá busta svätého Huberta (ochrancu pekárov). Šesť zložiek chleba predstavujú sochy na balustráde: energiu, poľnohospodárstvo, vietor, oheň, vodu a múdrosť – rozvahu.
Sv. Hubert, biskup, sviatok: 3. November, 7.-8. storočie
Mužské meno Hubert má nemecký pôvod a v preklade znamená "duchaplný“.
Sv. Hubert bol biskupom v Maastrichte v Holandsku. Bol žiakom sv. Lamberta. Pochádzal zo vznešenej rodiny. Oženil sa a pohyboval sa na dvore Pipina z Heristalu vo Francúzsku. Legenda rozpráva, že keď raz na Zelený štvrtok poľoval na jeleňa, zrazu uvidel medzi jeho parohami kríž. Malo to na neho taký silný vplyv, že neskôr, keď ovdovel, odišiel do kláštora v Stavelote v Belgicku. Sv. Lambert ho v Maastrichte vysvätil za kňaza. V roku 705 sa po Lambertovi Hubert stal biskupom. Ako biskup prežil veľmi plodný život. Veľa ľudí sa vďaka nemu stalo veriacimi a údajne stali sa aj viaceré zázraky. V Liege vystaval svätyňu, do ktorej umiestnil Lambertove relikvie. Neúnavne pracoval. V roku 737 šiel posvätiť nový kostol do okolia mesta Lovanio, aj napriek tomu, že cítil blízku smrť. Toto bola jeho posledná činnosť, potom fyzicky veľmi zoslabol a o šesť dní neskôr zomrel v Tervuerene blízko Bruselu. Je patrónom poľovníkov, Belgicka a Bruselu.

3. Fúrik (La brouette), 1696
Dom mazačov
Na frontóne (štít s rímsou vo forme oblúka alebo trojuholníku) je socha svätého Gilles po slovensky svätého Egídia. Obchodníci s mazivom zohrávali veľkú úlohu v ekonomike mesta, keďže dodávali maslo pre surovú vlnu, aby z nej vyrobili nádherné látky.
Narodil sa okolo roku 640 v Aténach v zámožnej rodine. Už v mladosti prejavoval veľkú dobročinnosť. Keď raz zbadal na ulici polonahého žobráka, zobliekol si vrchné rúcho a daroval ho chudobnému. Po smrti rodičov rozdal zdedený majetok chudobným a v túžbe slúžiť Bohu v ústraní odišiel do Galie. Loď však pristála v Marseille a Egídius odtiaľ odišiel do Arlesu k tamojšiemu biskupovi, svätému Caesariovi. Ten učil Egídia dva roky viere a kresťanským čnostiam. Neskôr odišiel k rieke Garde hľadajúc miesto, kde by sa mohol usadiť. Cestou sa zoznámil s pustovníkom Veredemom a prosil ho, aby ho prijal za spoločníka. Veredemus mu vyhovel a bol Egídiovi starostlivým vodcom. Zvlášť ho upozorňoval, že nestačí odísť zo sveta a žiť v ústraní, ale že je treba bojovať proti vnútornému nepriateľovi, proti náklonnostiam vo vlastnom srdci. Tak žili obaja pustovníci vo svornosti a láske. Keď však zovšadiaľ prichádzali ľudia, aby si vyprosili poučenie v rozmanitých potrebách, Egídius, aby ušiel prívalu ľudí, opustil svoje miesto na rieke Garde a putoval do neznámych a neschodných krajín. V lese našiel jaskyňu v skale zarastenú húšťavou. Legenda hovorí, že Egídia navštevovala každý deň v jeho jaskyni laň, ktorá ho živila svojím mliekom. Jedného dňa chceli kráľovskí poľovníci laň zabiť, ale neviditeľná sila zabránila, aby sa k zvieraťu priblížili. Tak to šlo niekoľko dní, až na lov prišiel sám kráľ, aby laň zastrelil. Zviera utieklo k Egídiovi do jaskyne a ležalo pri jeho nohách. Kráľ naslepo vystrelil šíp do vchodu jaskyne. Tam potom ale našiel krvácajúceho Egídia a nezranenú laň túliacu sa k nemu. Panovník ponúkol Egídiovi lekársku pomoc a peniaze. Pustovník však odmietol, prosil kráľa len o jednu vec: aby mu dal v tejto samote vystaviť kláštor. Kráľ splnil jeho prianie, a tak vznikol v Provenci okolo roku 680 kláštor Saint-Gilles. Egídius bol prvým opátom a viedol kláštor až do svojej smrti 1. septembra 720.
Svätý Egídius bol po stáročia uctievaný ako patrón poľovníkov, žobrákov, malomocných, obchodníkov s mazivom a bol taktiež patrónom dobrej spovedi a plodnosti. Bol jedným zo štrnástich pomocníkov v núdzi, v dobách moru ho veriaci uctievali ako ochranného patróna. Egídius býva znázorňovaný ako pustovník v jaskyni, väčšinou s laňou. Takmer vždy je oblečený do benediktínskeho opátskeho rúcha, na obrazoch má niekedy u seba aj atribúty – knihu a palicu.

4. Vrece (Le sac), 1697
Dom tesárov a debnárov
Priečelie je vyzdobené náradím tesárov a debnárov a dvoma postavami: jedna nesie vrece a druhá zahlbuje oba ruky do vreca a niečo z neho vyberá.

5. Vlčica (La louve), 1696
Dom lukostrelcov
Dom s vyvýšeným Fénixom (bájny vták vstávajúci z popola, symbol nesmrteľnosti – keďže tento dom dvakrát zhorel v 17. storočí ale vždy bol znovu postavený). Nad dverami je nízky reliéf vlčice kŕmiacej Romula a Réma. Za zmienku stoja aj sochy Pravdy (držiacej otvorenú knihu), Lži (skrývajúcej sa za masku), Mieru (s hrkútajúcim holubom) a Nezhody (ktorá z pochodňou vábi vlkov) nad ktorými sú medailóny predstavujúce rímskych vládcov Trojána, Tibéria, Augusta a Cézara.

6. Roh (zvierací) (Le cornet), 1697
Dom prievozníkov (majiteľov lodí)
Štít (lomenica) má tvar lodnej kormy (zadnej časti lode) (17. storočie). Dekoratívne témy – život námorníkov vykreslený morskými koníkmi, Tritónmi a delfínmi. Medailóny s podobizňou Karola II – kráľa španielska (1665-1700) a ďalšími štyrmi osobami predstavujúcimi štyri vetry.

7. Líška (Le renard), 1699
Dom galantérnikov
Na dome sa týči socha svätého Mikuláša (ochrancu galantérnikov) z pozlátenej medi.
Svätý Mikuláš patrí medzi najobľúbenejších svätcov. Napriek jeho popularite však o jeho skutočnom živote vieme veľmi málo. Narodil sa niekedy okolo roku 270 na južnom pobreží Malej Ázie, pravdepodobne v Patare. Už v mladosti sa stal povestný svojou dobročinnosťou, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v Myre (dnešná Dembra v južnom Turecku).
Jeho povesť divotvorcu spôsobila, že sa stal viacnásobným patrónom. Za svojho ochrancu ho pokladá Rusko, mnohé mestá nesú tiež jeho meno, napr. St. Nicholas v Anglicku či Liptovský alebo Borský Mikuláš na Slovensku. Svätý Mikuláš bol vďaka legendám aj patrónom, námorníkov, obchodníkov, majiteľov záložní, lekárnikov či voňavkárov. Slobodné dievčatá si ho vybrali za orodovníka na základe najznámejšieho príbehu z jeho života. Hovorí sa, že istý boháč mal tri dcéry. Keď schudobnel a jeho rodina už nemala čo do úst vložiť, rozhodol sa, že z dievčat urobí neviestky. Dozvedel sa o tom svätý Mikuláš, zabalil do kusa látky zlato a vhodil ho do mužovho domu. To zopakoval trikrát, až kým peňazí nebolo toľko, že sa všetky tri dievčatá mohli čestne vydať.
V legendárnom životopise sv. Mikuláša zohráva významnú úlohu číslo tri. Tri boli boháčove dcéry i vrecká zlata, ktorými ich vykúpil, traja boli aj námorníci, ktorých vyslobodil z búrky pri tureckom pobreží, vzkriesil k životu troch zabitých mladíkov a zachránil troch neprávom odsúdených na smrť. Tieto dobré skutky konal pred svojou smrťou a rovnako aj po nej.
Svätý Mikuláš zomrel v pokročilom veku a pochovali ho v myrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Keď Myru obsadili moslimovia, Mikulášove ostatky boli prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari, kde žilo veľa gréckych prisťahovalcov. Tam postavili nový kostol zasvätený Mikulášovi. Z jeho hrobky v Bari vyteká vonná látka nazývaná myrha, čo vysvetľuje jeho patronát nad voňavkármi a množstvo pútnikov prichádzajúcich k jeho hrobu. Vďaka tomu sa úcta k tomuto svätcovi rozšírila aj po západnom svete.
Na základe legendy o troch chudobných dievčatách sa zrejme odvodzuje ľudový zvyk v niektorých krajinách obdarúvať sa na sviatok tohto svätca drobnými darčekmi. Svätomikulášska tradícia vychádza aj z jeho patrónstva nad deťmi. Zvyk obdarúvať deti vznikol v Holandsku a odtiaľ sa rozšíril do Severnej Ameriky, kde k nemu prisťahovalci pripojili severské ľudové povesti o čarodejníkovi, ktorý zlé deti trestá a dobré odmieňa darčekmi. Do červeno-bieleho plášťa ho v rámci predvianočnej reklamnej kampane obliekol koncern Coca-Cola. Postupom času sa Mikuláš (v angličtine Santa Claus) stal viac-menej reklamnou figúrkou, ktorá má so svätcom z Myry iba málo spoločného.
Meno Mikuláš bolo najobľúbenejšie v 12. storočí, používa sa však dodnes. Z neho vznikli odvodeniny ako Colin, Nicolson, Nixon, Nikolaj, Nicola, Nicolette a iné. Mikuláš bol obľúbenou postavou aj v stredovekej dráme a je mu zasvätených mnoho kostolo,najmä Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi
V dolnom reliéfe sú vyobrazené deti vykonávajúce prácu galantérnikov. Socha Spravodlivosti a štyroch častí sveta.